Fyzioterapeutka Lýdia Kučerová: Ako APPP zmenilo môj prístup k pacientom

Každý fyzioterapeut sa vo svojej praxi skôr či neskôr dostane do bodu, kedy začne narážať na limity tradičných metodík. Máte k dispozícii široké portfólio hmatov, techník a cvičení, pacienti odchádzajú s dočasnou úľavou, no vnútorne cítite, že vám uniká hlbšia podstata problému. Skutočný zlom nastáva vtedy, keď prestanete liečiť iba izolovaný symptóm a začnete komunikovať priamo s centrálnym nervovým systémom.

O svojej profesijnej transformácii, práci s pacientmi v bdelej kóme, vplyve stresu na pohybový aparát a o tom, ako APPP mení optiku terapeuta, prezradila fyzioterapeutka centra Kphysio, Bc. Lýdia Kučerová.

Od klasických diagnóz k hlbokému vnímaniu tela

Cesta Lýdie Kučerovej k fyzioterapii viedla cez bežné ambulantné diagnózy – pooperačné stavy chrbtice či poúrazovú rehabilitáciu. Skutočná výzva a prehodnotenie doterajších postupov však prišlo s prechodom na špecializované oddelenie pre pacientov v bdelej kóme.

„Pracovala som s pacientmi v bdelej kóme. Keď si to viete predstaviť, je to ťažká komunikácia. Viete, že ten pacient možno niečo vníma, ale neviete, do akej miery a čo presne akceptuje z toho, čo rozprávate. Máte síce dosť široké portfólio na to, aby ste s ním pracovali, ale v istom momente zistíte, že toto nie je všetko. Že je tu možno niečo, čo by ešte zefektívnilo prácu a bolo prínosnejšie.“

Tým chýbajúcim článkom bol koncept APPP (Autoreflexné prenatálne a postnatálne terapeutické polohy), s ktorým sa zoznámila na prednáške zakladateľky metodiky, Ľubice Košinovej. Informácie o tom, ako sa pacienti v bdelej kóme vďaka tomuto prístupu dokázali opäť postaviť na nohy, zlepšili svoj pohyb a rozdýchali sa, spustili vlnu nadšenia. Ukázalo sa totiž, že ľudské telo dokáže z vlastného genetického kódu vytiahnuť fascinujúce regeneračné schopnosti.

Genetický kód pohybu: Prečo sa vraciame k polohám bábätiek?

Laik sa môže pýtať, prečo dospelý človek s bolesťami chrbta alebo neurologickým deficitom cvičí v polohách, ktoré pripomínajú novorodenca. Odpoveď leží hlboko v našej evolúcii a ontogenéze. Aby sme pochopili, čo je rehabilitácia v jej najhlbšom zmysle, musíme sa vrátiť na úplný začiatok – k pohybovým programom, ktoré sú v nás pevne zapísané.

„Keď sa narodí malé dieťa, a vôbec ešte predtým, kým sa narodí, tak ono v brušku trénuje pohybové programy na to, aby sa mohlo úspešne narodiť a prežiť. To sú tie adaptačné mechanizmy. Po narodení je prvá vec, ktorá dieťa fascinuje, jeho vlastné telo. Keď zrazu objaví ruku, je to preňho: ‚Wow, to je niečo zaujímavé.‘“

Postupne, ako sa dieťa dostáva na štyri, vertikalizuje sa a začína chodiť, sa jeho pozornosť presúva na vonkajší svet. Začína ho zaujímať okolie, ciele, samostatnosť. S pribúdajúcim vekom a povinnosťami však moderný človek toto vnímanie vlastného tela úplne odseparuje. Ostáva len orientácia na výkon a stres.

Koncept APPP rešpektuje tento prirodzený pohybový vývoj a jeho presnú následnosť. Polohy z prenatálneho obdobia sú základným kameňom, na ktorom stojí celá naša motorika. Ak by tieto kroky v detstve neprebehli správne, nikto z nás by sa nepostavil ani nechodil. Neuro-rehabilitácia preto využíva tieto geneticky kódované pozície na to, aby unavenému alebo poškodenému nervovému systému pripomenula správne pohybové vzorce.

Stres a strata kontaktu s vlastným telom

Dnešná zrýchlená doba so sebou prináša civilizačný fenomén – chronický stres. Neuroveda jasne dokazuje, že stres nespúšťa len psychickú nepohodu, ale priamy obranný mechanizmus na fyzickej úrovni. V tele sa vylučujú neurohormóny a neurotransmitery, ktoré držia organizmus v neustálom napätí.

Tento stav ovplyvňuje:

• Srdcovo-cievny systém: Dochádza k zrýchleniu srdcovej činnosti.
• Dýchací systém: Dýchanie sa stáva povrchným a neefektívnym.
• Svalový aparát: Zvyšuje sa napätie v kostrovom aj hladkom svalstve.

Výsledkom sú často somatické prejavy – pacienti trpia panickými atakmi alebo symptómami vážnych ochorení. Telo skrátka kričí, pretože človek z neho odfiltroval pozornosť a vníma len tlak okolia. APPP učí človeka presný opak: vrátiť sa k svojmu telu, začať ho opäť vnímať a spolupracovať s ním.

Keď sa vráti očný kontakt

Keď sa teoretické poznatky prepoja s praxou, prináša to momenty, ktoré natrvalo definujú prácu fyzioterapeuta. Pre Lýdiu Kučerovú bol takýmto míľnikom prípad pacienta v bdelej kóme.

„Dlho, dlho komunikujete a ten pacient nevie fixovať na vás pohľad. Vy si hovoríte, nakoľko vás berie na vedomie… A potom zrazu príde moment, keď sa pozrie priamo na vás a vy viete, že ten človek je späť. Že už môžete ísť ďalej. Toto je tak silný moment, že naň asi nezabudnem.“

Práve táto spätná väzba od nervového systému je dôkazom, že cielene zvolená poloha dokáže stimulovať mozog aj tam, kde bežné stimuly zlyhávajú.

Filozofia Kphysio: Každý pacient potrebuje iný kľúč

Súčasný človek sa hýbať prestal – vymenil prirodzený pohyb za prácu, sedenie za počítačom a každodenné starosti. Pohyb je pritom základom nielen telesného, ale aj duševného zdravia.

V Kphysio preto cieľ terapie nekončí len pri odstránení akútnej bolesti. Snahou je nájsť a pripomenúť pacientovi pohyb, ktorý mal kedysi rád, a bezpečne ho k nemu vrátiť. Aby bol tento prístup úspešný, terapeut sa nesmie spoliehať na jedinú šablónu.

„Ľudia sú rôzni, a preto musíte mať nielen kvalitné vzdelanie, ale sa vzdelávať aj ďalej. Jedna metodika zasiahne možno tridsať percent ľudí. Vy potrebujete mať široký arzenál, pretože pacienti, ktorí prídu, sú každý iný.“

Práve neustále hľadanie nových faktov, prepájanie akademických poznatkov s praxou a hlboká empatia robia z uro-gynekologickej, popôrodnej či neurologickej rehabilitácie v Kphysio miesto, kde pacienti opäť nachádzajú rovnováhu a kontrolu nad svojím životom.